Antihmota

    Vďaka poznatkom z časticovej fyziky a Fenmannových diagramom dnes vieme, že pri vzniku ,,normálnych" častíc hmoty vznikajú aj ich ,,anti-páry" anti- hmota. Vďaka veľkým hadrónovým urýchľovačom v CERNe v Ženeve dnes vieme antihmotu vyrobiť, no len v malom množstve. Naopak pri dôležitej udalosti v histórii vesmíru zvanej Big Bang jej bolo neuveriteľne veľké množstvo. Každá jedna častica hmoty korú vidíme okolo seba mala svoju ,,zápornú časticu". Dnešný vesmír sa ale skladá z väčšinovej časti čisto z hmoty. Kde sa teda antihmota "stratila"?

    S najpravdepodobnejším vysvetlením prišel ako prvý Andrej Sacharov, ktorý v 50. rokoch minulého storočia vyslovil názor, že na počiatku vesmíru existovala nepatrná asymetria v množstve hmoty a antihmoty. Toto narušenie sa nazýva ,,narušenie CP symetrie". Okolo tohto javu sa v súčasnosti sústreďuje živý výskum. Sacharov v podstate hovorí, že všetky atómy v dnešnom vesmíru sú tým, čo zostalo po takmer dokonale vzájomnej anihilácii ("rušeniu" častíc) medzi hmotou a antihmotou.

     Táto teória ponecháva možnosť prirodzeného výskytu malého množstva antihmoty. Ak to je naozaj tak, objav jej zdroja by drasticky zredukoval náklady na výrobu antihmoty pre použitie v antihmotových motoroch. Objaviť miesto s prirodzene sa vyskytujúcou antihmotou by malo byť v zásade ľahké. Keď sa stretnú elektrón a antielektrón, anihilujú a zmenia sa na kvantum gama žiarenia s energiou 1,02 miliónov elektrónvoltov alebo vyššou. Ak teda budeme pátrať vo vesmíre po zábleskoch tejto energie, mohli by sme nájsť stopy prirodzenej antihmoty.

     ,,Zdroje" antihmoty skutočne našiel neďaleko galaktického stredu Mliečnej dráhy Dr. William Purcell z Northwesternskej univerzity. Prúd antihmoty vytvárajúcej pri zrážke s vodíkovým plynom žiarenie gama s odpovedajúcou E= 1,02 miliónov eV teda zjavne existuje. Ak je to skutočne tak, nie je vylúčené, že vo vesmíre môžme nájsť i ďaľšie ložiská antihmoty, ktorá nezanikla pri Veľkom tresku. 

Objavenie antihmoty

    Čo je to antihmota? Zdá sa zvláštne, že by príroda len tak bezdôvodne zdojila počet jadrových častíc vo vesmíre. Býva totiž obykle celkom úsporná, no keď teraz vieme o antihmote, musí nám pripadať vrcholne nehospodárna.

    K zodpovedaniu tejto otázky je potrebné zaoberať sa samotným počiatkom antihmoty. Jej objav sa datuje roku 1928 a je dielom Paula Diraka. Dirak si uvedomil, že Schrodingerova vlnová rovnica má jednu vadu, a to, že nesedí so zákonmi teórie relativity.